Martin je bezdomovec, má 32 rokov a momentálne žije v Nitre. Keď som ho prvýkrát zbadal, stál na začiatku pešej zóny v Nitre a v ruke držal časopisy. Stál tam akýsi opustený a tak ma napadlo, že by som sa s ním mohol porozprávať.
"Dobrý deň. Aké časopisy tu predávate?"
"Predávam len jeden druh časopisu, volá sa Nota-Bene. Píše o bezdomovcoch, ich problémoch ako sú napríklad alkoholizmus, drogy... takisto sa snaží spropagovať rôzne nekonvenčné kultúrne akcie."
"Dobre, ale prečo vlastne predávate práve tento časopis? Ozaj ja som Braňo."
"Ja som Martin. Ak chceš môžeme si tykať. S robotou je to teraz na Slovensku dosť ťažké a predajom tohto časopisu si aspoň ako-tak prilepším k mojim sociálnym dávkam. Spôsob predaja mi tiež dáva aspoň nejaký pocit dôstojnosti. Je to rozhodne lepšie, než kľačať niekde v strede námestia s vystretými rukami a čakať, koľko mi okoloidúci hodia do klobúka. Poprípade by som ešte mohol otravovať ľudí, napríklad na autobusovej zástavke, s ošúchanou frázou: Mladý pán prispejte mi na polievku! Ale to nie je pre mňa a tiež si myslím, že ľudia mi oveľa radšej prispejú, keď predávam. Aspoň nemajú pocit, že zbytočne vyhodili peniaze, lebo aby som mohol predávať, musím byť vždy upravený, čistý, triezvy a hlavne nesmiem nikoho obťažovať."
"Takže sa dá povedať, že je to obojstranne výhodné. Koľko tak zhruba zarobíš predajom Nota Bene?"
"To záleží od toho, koľko ich predám. Včera som ich napríklad predal pätnásť, no dnes len dva. Jeden časopis si musím kúpiť za pätnásť korún a predám ho minimálne za tridsať korún. Naschvál hovorím minimálne za tridsať, lebo väčšina ľudí mi zaň dá okolo pädesiat korún. Z jedného časopisu mám teda zisk tridsaťpäť korún, keď si z toho odrátam pädesiatku na stravu, môj priemerný denný zárobok je okolo dvesto - tristo korún."
"To nie je veľmi veľa. Ako dlho tu už dnes stojíš?"
"Od ôsmej rána a plánujem, že tu budem stáť tak do piatej poobede."
"To je dosť dlho. Postávaš tu takto každý deň?"
"Každý, okrem víkendu. Vieš, vtedy nechodí veľa ľudí, ale niekedy skúsim šťastie aj vtedy."
"Chcel by som sa ťa ešte spýtať, kde vlastne bývaš a či by ti nevadilo, keby som tento náš dnešný rozhovor uverejnil v školskom časopise."
"Žijem v stane spolu s družkou. Nechcem, aby si písal, kde presne, lebo by som s tým mohol mať problémy. Vieš, vždy sa nájde nejaký "dobrák", ktorému zrazu párik bezdomovcov veľmi vadí. Inak budem, len rád, ak by si uverejnil náš rozhovor. Aj keď si nemyslím, že študentov zaujímajú práve moje starosti."
"Dobre, ďakujem ti teda za rozhovor. A ešte ťa poprosím o jeden časopis."
Opúšťam Martina. V ruke mi ako spomienka na neho ostáva časopis. Nuž čo, tým že som si od neho kúpil jeden výtlačok, spravil som dobrý skutok. Ak naozaj existuje Boh, možno si na mňa za tento čin spomenie na skúške a ja pre zmenu na prvýkrát nevyletím. Tak, ako to u mňa býva dobrým zvykom. A ostane mi časopis, ktorý môže byť celkom zaujímavý.

<< späť na obsah